Šmoulové

Informace

Vtip dňa

RSS nouvelles

Odpočítavaní

RSS

RSS

Architektúra

Frank Lloyd Wright

Ak existuje architekt, ktorého pozná aj laická verejnosť, tak potom je ním určite Frank Lloyd Wright. Ľudia, ktorí neprečítali ani slovo z jeho literárnych prác, neváhajú a vzývajú jeho meno. Mnohí z tých, ktorí nie sú ani slovkom oboznámení so základmi organickej architektúry, túžia bývať v dome, ktorý navrhol práve Frank Lloyd Wright. Simon and Garfunkel o ňom dokonca spievajú. Určite to nepreháňame, ak povieme, že Frank Lloyd Wright je legenda. Ba čo viac, bol veľkou legendou už počas svojho života. Nemalým dielom k tomu prispel aj Wrightov cit pre „sebazviditeľnenie" a škandálmi poznačený osobný život, čo jasne dokazuje jeho biografia pod názvom Many Masks (Veľa tvárí). Oveľa dôležitejšiu úlohu pri vytváraní legendy však zohrali jeho genialita a originalita.
Wrightove začiatky (narodil sa v roku 1867) neboli veľmi sľubné. Jeho otec bol nadaným pastorom, ktorý sa viac než úspechmi vyznamenal svojimi nezdarmi. Rodinné teplo, ktoré sa neskôr Wright snažil preniesť a pretaviť do svojich prvých domov prérie, chýbalo práve v jeho vlastnom dome. Ani zakorenenosť, ďalšia z túžob dospelého Wrighta nepatrila k vlastnostiam, ktorou by sa vyznačovalo jeho detstvo. Kým dovŕšil sedem rokov, niekoľkokrát sa presťahoval. Záznamy Wrighta ako študenta na Wisconsinskej univerzite v Madisone boli sotva povzbudzujúce. Povráva sa, že Franka Lloyda Wrighta osud predurčil, aby sa stal veľkým architektom, a že obrázok katedrály, ktorý mu matka zavesila nad kolísku, mu slúžil v začiatkoch ako inšpirácia. Nedávno sa však potvrdilo, že je to výmysel. Nikto však nepochybuje, že Fröbelova stavebnica, ktorú matka dala Wrightovi na hranie, silno inšpirovala začínajúceho architekta.

Napriek tomu, po práci v staviteľskej firme Josepha Silsbeeho, známej vďaka práci v štýle Queen Ann, sa Frank Lloyd Wright zapísal ako projektant u nepremožiteľného Louisa Sullivana, ktorého viac ako návrhy rezidencií preslávili návrhy obchodných domov. Aj ornamentácii sa venoval viac ako mladý Wright. A predsa zanechal na svojom asistentovi nezmazateľnú stopu. Hoci sa s ním Frank Lloyd Wright po niekoľkých rokoch rozišiel a ešte dlhé roky sa spolu nerozprávali, stále bol starému pánovi čosi dlžný. Práve Sullivan naučil Wrighta, že tvar budovy by mal vyjadrovať jej základnú funkciu. Hlavne kvôli nemu sa vo Wrightovi čoskoro vyvinul pocit pohŕdania voči architektúre beaux-arts, ktorá bola taká populárna v neskorých viktoriánskych Spojených štátoch. Sullivan priviedol Wrighta k poznaniu, že architektúra je ako umením, tak aj spoločenskou manifestáciou. Najviac zo všetkého však Sullivanova tvorba predstavuje príklad odvážnej tvorivosti a nezávislosti myslenia.

Sullivan samozrejme nebol jediný, kto Wrighta ovplyvnil. Nepochybne aj unitárska výchova mala vplyv na jeho názory a prácu. Keď takmer na prelome storočia býval Wright na prosperujúcom predmestí Chicaga v Oak Park, bol v blízkom kontakte s mnohými unitárnskymi farármi. Jeden z nich, William C. Gannett, napísal knihu, ktorá urobila na Wrighta veľký dojem. Gannettov Nádherný dom (The House Beautiful) (1987) prišiel s odvážnou prosbou za jednoduchosť a pôvabnosť v návrhoch domov. Unitárnsky vplyv na Wrighta sa neobmedzoval len na tieto návrhy, ako bol Unitársky chrám Unity Temple v Oak Parku (1906) a neskorší dom unitárskych stretnutí Unitarian Meeting House(1947) v Madisone. Pre Wrighta bola celá architektúra „kázňou v kameňoch". Skutočne veril, že v prírode je ukryté božie kráľovstvo, a že architektovou úlohou je zachytiť ho, dokonca aj ak by to znamenalo plávať proti prúdu. Veľmi teda ani neprekvapuje, že Frank L. Wright dostal prezývku „reformný farár".

Orient tiež podstatným spôsobom ovplyvnil Franka L. Wrighta. Japonské umenie malo v Spojených štátoch svoju premiéru na výstave Centennial 1876 (pri príležitosti stého výročia Deklarácie nezávislosti). Japonská architektúra sa vrátila o sedemnásť rokov neskôr, keď bol na svetovom veľtrhu v Chicagu predstavený palác Ho-oden Palace. Wright  bol nepochybne dobre oboznámený s týmito ukážkami, ale jeho vlastná náklonnosť k japonským záležitostiam sa naplno prejavila až po jeho výlete do Japonska v roku 1905. Mladý architekt bol celkom unesený japonskými grafikmi, ktorí podľa jeho názoru zachytili podstatu prírodných materiálov v ojedinelom a krásnom štýle. Frank L. Wright mal však veľmi rád aj japonskú architektúru. Willittsov dom (1902) v Highland Parku, jasne prezrádza vplyv Japonska. Takisto aj hotel Imperial (1922) v Tokiu, zdanlivo nezničiteľná budova, ktorá počas dvadsiatych rokov minulého storočia prežila silné zemetrasenie, aby ju o niekoľko rokov neskôr nechali zbúrať. Istý pozorovateľ zašiel až tak ďaleko, že podľa neho by bolo presnejšie, ak by sa prériový štýl, ktorým sa vyznačovala práca Franka L. Wrighta na začiatku minulého storočia, nazval japonským štýlom.

To je trochu zveličené. Wright vytvoril prériový štýl v prvom rade ako pôvodnú americkú odpoveď na to, čo sám vnímal ako architektonicky vyprahnutú krajinu. Presne ako jeho súčasník John Dewey rebeloval proti klasickým tradíciám vo filozofii, Wright ostro kritizoval neoklasicistickú nadvládu v architektúre. Takáto architektúra bola podľa neho strašne nepôvodná a hanebne neamerická. To znamená, že viac odzrkadľovala renesanciu ako americkú hmotnú a kultúrnu scenériu. Bol toho názoru, že architektúra renesancie bola len „holými kosťami života prežitého a skončeného". Dokonca aj na pôvodné predmety sa Wright díval s podozrením. A pokiaľ ide o jeho vyhlásenie, že grécky štýl nie je, alebo, lepšie povedané, by nemal byť americkým štýlom, Wright dodáva, že samotná grécka architektúra je prevažne len podvod. Hoci obdivoval grécke sochárstvo a minojskú architektúru ostrova Kréta, veril, že charakteristickejšia architektúra helenistického obdobia bola nedostatočne citlivá voči prírodnému prostrediu a dosť ľahostajná k potrebe používania miestnych materiálov. Okrem toho, v architektúre starovekého grécka nemal tvar žiadne skutočné prepojenie s funkciou. Ich staviteľské úsilie bolo jedným slovom „pohanský jed".

Objavme prériový štýl. Najlepšie asi bude opísať staviteľské znaky tohto štýlu, skôr ako vysvetlíme doktrínu stojacu za ním. Tým, čo sa vyberú do Oak Parku, udrú do očí okrem iného široké prahy dverí a voľná priestorová kompozícia (miestnosti voľne prechádzajúce jedna do druhej), úhľadná a rozložitá vonkajšia úprava domov, a množstvo okenného priestoru, nehovoriac o presahujúcich odkvapoch a mierne klesajúcich strechách. Všetko slúžilo širším zámerom. Otvorená kompozícia stavieb odzrkadľovala Wrightovu dlhoročnú averziu voči uzavretej hranolovej hmote domu (snažil sa o rozbitie „debny"). („Debna je fašistický symbol," s touto typickou hyperbolou začal počas jedného rozhovoru v prvej polovici päťdesiatych rokov minulého storočia.) Vonkajšia úprava dodávala Wrightovým domom určitú jednotnosť a plynulosť a širším využívaním okien doslova pozýval prírodu dovnútra. Presahujúce strechy poskytovali úkryt pred vonkajším svetom, čo bolo Wrightovým hlavným zámerom počas rokov strávených v Oak Parku. Wright kládol veľký dôraz na súkromie, čo sa ešte viac prejavovalo na vchodoch do jeho domov, ktoré bolo často ťažké nájsť. Treba poznamenať, že v tejto etape svojej kariéry Wrighta viac než súkromie jednotlivca zaujímalo súkromie rodiny. Podľa Christophera Lascha, v tomto období rýchlych a často nepríjemných spoločenských zmien malá rodinka predstavovala pre mnohé citlivé duše útočište pred nepriateľským svetom. Wright zachytil rodinné teplo vo svojich citlivo navrhnutých krboch; krb bol podľa neho dokonalým symbolom rodinnej súdržnosti. Harmónia v dome bola pre Wrighta možno viac túžbou ako skutočnosťou, keďže niekoľko jeho vlastných manželstiev sužovali škandály a intrigy.

Aj ďalší aspekt prác Franka Lloyda Wrighta v prériovom štýle si zaslúži pozornosť. Mierne klesajúca strecha, vďaka ktorej je Wright taký známy, zámerne zachytila kontúry prérie. „Horizontálne čiara," tvrdil Wright, „je čiarou rodinného života". Toto bolo veľmi dôležité vyjadrenie, vzhľadom na to, že Wright seba považoval v prvom rade za architekta rodinných domov. Prériový štýl bol však aj o niečom inom ako len o horizontálnom členení domov. Kritik túto skutočnosť vystihol slovami: „Wright zobral módny americký dom zo začiatku deväťdesiatych rokov predminulého storočia, spolu s jeho strmou strechou a vysokými komínmi, početnými arkierovými oknami a bláznivými rohovými vežičkami a vežami a priniesol tento divoký, vlečúci sa, pseudo-romantický výtvor na zem. Životopisec Franka Wrighta si všimol, že architekt často rozprával o tom, že „zosobáši" svoje domy „so zemou". Táto „na zemi lipnúca" vlastnosť rannej rodinnej architektúry odzrkadľovala jeho túžbu spojiť domov a prírodu, ako to bolo aj v prípade používania zemských tónov vo vnútri domu. Chuť zlučovať však zašla ďalej. Lebo nielenže sa dom nikdy nesmel chápať izolovane od vonkajšieho prostredia, ale aj zariadenie v domácnosti sa nemalo vnímať oddelene od domu. A tak Wright zabudoval nábytok do domu ako to len bolo možné. Wright naviac trval na používaní miestnych materiálov v ich prírodnom tvare pre exteriér aj interiér domu. Takýto postup by predstavoval značné zníženie nákladov. Čo je však dôležitejšie, domy postavené z takýchto materiálov by mali na sebe známku autenticity. Popritom sa Wright pýtal, prečo maľovať drevo, keď jeho krása je v jeho prírodnej podstate, nie v jeho „bastardizácii". Toto bol význam organickej architektúry. Je zbytočné hovoriť, že tá bola aplikovateľná nielen na americkú prériu.

Existujú dve nádherné miestne pamiatky organickej architektúry Franka Lloyda Wrighta. Tou prvou, ktorá sa vracia do rokov Oak Parku, je Robieho dom (1907). Opisujú ho ako „jeden z najvýznamnejších domov aký bol kedy postavený v Amerike". Svojou pôvabnosťou, spojením s prírodným prostredím a svojou celistvosťou je Robieho dom dokonalým zosobnením prériového štýlu. Druhý dom bol navrhnutý a postavený uprostred Veľkej hospodárskej krízy a je na alebo takmer na vrchole zoznamu. Je ním samozrejme rezidencia Edgara Kaufmanna (1936) v Bear Run, v Pensylvánii, inak známy aj ako Fallingwater = Dom nad vodopádom. Bolo by ťažké vylepšiť nadšením prekypujúci chválospev Wrightovho životopisca na počesť tohto majstrovského diela:
Vo svojom desivom odklone od tradičných spôsobov vyjadrenia (Fallingwater) odhalil túžbu po slobode pred zavedenými obmedzeniami, a vo svojom úspešnom spojenectve s prírodným prostredím bol sprievodcom k správnemu vzťahu ľudstva s prírodou. Fallingwater bol aj dichotomickým riešením. Neobyčajne pevný a rovnako nebezpečne krátkotrvajúci je zakotvený na skale a skalnom previse, ale akoby mal uletieť do vesmíru. Fallingwater je štúdiou opozít - pohyb a stabilita, zmena a nemennosť, sila a prchavosť - tie robia z ľudského života paradox medzi vítaným dobrodružstvom a znepokojujúcou neistotou.

Organická architektúra v sebe zahŕňala viac ako len reformu architektúry. Vlastne ako si ju Frank Lloyd Wright prispôsobil, znamenala reformu celej spoločnosti. Alebo inak povedané, Wright chcel reformovať spoločnosť prostredníctvom architektúry. Wright sa dokonca vyslovil, že jeho domy budú mať priaznivé účinky na rozvodovosť. (nikdy nešpecifikoval, ako dlho bude trvať, kým jeho budovy budú mať takéto účinky.) Wright určite veril, že by mohol mať prospešný vplyv na pracovné prostredie. Počítalo sa s tým, že jeho právom preslávená budova Johnson Wax (1936) v Rancine zlepší morálku a zvýši produktivitu zamestnancov, ktorí v nej pracovali. Očividne malo presne takýto účinok. Nemenej ctižiadosti prejavil Frank Lloyd Wright pri úsilí vybudovať utopické mesto.

Už sme spomenuli čosi o tom, že Frank Lloyd Wright patril „k antimestskej skupine v americkom ponímaní". Thomas Jefferson, ktorého Frank Lloyd Wright veľmi obdivoval aj napriek tomu, že predtým toleroval rímsy, považoval mesto za rakovinu v politickom orgáne. Severoamerický architekti 20-teho storočia sa sotva odlišovali vo svojom názore na mesto. „Moderné mesto," žartoval často Frank Lloyd Wright, „ je miesto pre banky a prostitúciu a takmer pre nič iné." Ak vezmeme do úvahy jeho dosť nejasný názor na bankárov (v tomto bol Wright za jedno s Henrym Fordom), je čudné, že tu robil rozdiely. V každom prípade, Frank Lloyd Wright typické americké ( a pravdepodobne aj európske) mesto vnímal ako obrovské, preplnené a nadmieru neosobné. Podľa neho bolo moderné mesto, jedným slovom, neprirodzené. Wright však nebol pokiaľ išlo o mestá o nič pesimistickejší ako Karl Marx v prípade kapitalizmu. Marx zastával názor, že kapitalizmus v sebe nesie zárodok vlastnej záhuby, ale ľudský vplyv by mal urýchliť, čomu sa nedá vyhnúť. Veril, že zánik severoamerického mesta je neodvratný, a že by mohol ponúknuť aspoň malú pomoc.

Wright si odložil svoje najvyberanejšie epitetá pre mesto New York. Jeho hnev vyvolal v prvom rade nadbytok mrakodrapov, „prehnaná superkoncentrácia, ktorá by Babylon šokovala." Nielenže mrakodrapy spôsobili preplnenie a znečistenie miest, ale tým, že zabraňujú prenikaniu slnka a svetla, zmenili Manhattan na večné „Nočné mesto". Čo je najhoršie, mrakodrap nemá vyššie ideály jednoty ako komerčného úspechu".

Aj napriek tomu, že k mestu prechovával antipatiu, Wright sa snažil využiť to, čo ponúkalo mestské prostredie. Prakticky všetky jeho knihy boli vydané v New Yorku. Aj keď neobľuboval mestskú civilizáciu, mal rád mestské zábavky. Jeho najpamätnejšia mestská konštrukcia, Guggenheimské múzeum (1957), sa nachádza uprostred Manhattanu. Guggenheim originálne mieša pevnosť konštrukcie s vizuálnou plynulosťou. Hovorí sa o ňom, že divák je neustále „na ceste". Mesto, ktorým Wright opovrhoval má teraz ako hlavný orientačný bod, dosť paradoxne, jeden z najodvážnejších architektových výtvorov.

Oproti zdanlivej jednotnosti New Yorku (a menších miest) Wright postavil svoju vlastnú predstavu mesta. Mesto Broadacre bolo len sotva mestom v pravom zmysle slova. Na druhej strane nemožno poprieť, že jeho ideálne mesto malo vlastnosti, ktoré neboli len typicky mestské, ale takisto aj vidiecke a predmestské. Možno je trochu zavádzajúce používať štandardnú terminológiu pri opisovaní mesta Broadacre. Bol viac podobný „novému mestu" ako veľkomestu alebo predmestiu. Jeffersonovské videnie Broadacre bolo zjavné od počiatku. Tak ako Jefferson dúfal, že každý Američan bude mať vinič a figovník, Wright sníval o tom, že každý bude môcť dopestovať čosi pre svoju vlastnú potrebu. V projekte Broadacre sa obyvatelia rôznych spoločenských tried prichádzajú do kontaktu oveľa viac ako bolo v Spojených štátoch zvykom, a oveľa viac ako v skorších návrhoch plánovaných Wrightovou spoločnosťou. Estetické hľadisko bolo, vôbec nie prekvapujúco, prvoradé. Priemysel bol neoddeliteľnou súčasťou mesta Broadacre, musel to však byť ľahký priemysel a nezávadný. Elektrické rozvody museli byť umiestnené pod zemou. No to najdôležitejšie pre Wrighta bolo, aby sa nové mesto vyhlo kliatbe centralizácie.

Jedinečná predstava Franka Lloyda Wrighta sa samozrejme nevyhla kritike. Podľa názoru mnohých mestských projektantov Broadacre nevenoval dostatočnú pozornosť hromadnej doprave. Toto opomenutie by však nemalo nikoho prekvapovať. Wright bol úplne presvedčený, že automobil je spúšťajúcim činiteľom decentralizácie. Vraví sa, že Wright s víziou Broadacru vo svojej mysli mal možno veľkú vieru v demokraciu systému voľného podnikania. Takémuto vyjadreniu chýba charakteristická podstata politickej vízie Franka Lloyda Wrighta.

Do istej miery mohol byť Wright inšpiráciou pre Howarda Roarka, architekta - protagonistu kultovej klasiky The Fountainhead zo 40-tych rokov minulého storočia od Ayna Randa. Jeho individualizmus však mal len málo spoločného s autorovou laissez-faire (=politika nezasahovania štátu do hospodárstva) utópiou. Wright toleroval oveľa väčší stupeň zasahovania vlády v spoločnosti ako Rand. V mladosti Wright zaujato načúval kvázi populistickým vyjadreniam Williama Jenningsa Bryana. A tiež neskôr, počas éry pokroku, sa Wright spriatelil s Robertom LaFolletteom, stelesnením pokrokovej reformy a nepriateľom monopolov na všetkých frontoch. (Treba poznamenať, že všetky prirodzené monopoly v meste Broadacre mali byť propagačné, to znamená, vlastnené štátom.) Počas tridsiatych rokov stál Frank Lloyd Wright za polokolektivistickou Novou dohodou Franklina Roosevelta, hoci s príchodom vojny sa s prezidentom rozišiel. Wrightove sympatie voči Rooseveltovým domácim cieľom pramenili z viacerých zdrojov. Možno k nim patrila aj približná podobnosť Rooseveltových miest Greenbelt towns s mestom Broadacre. Napokon, v ostrom kontraste s tými, čo zbožne uctievali sv. Ayna, Wright spochybňoval jeho ziskové pohnútky. V skutočnosti bol z toho Wright taký znechutený, že sa stal v druhej polovici 30-tych rokov Stalinovým spoločníkom na cestách.

Hlboká antiautoritárska povahová črta v ňom však zostala. Na povrch vystúpila v 40-tych rokoch, keď ho svedomie donútilo ospravedlniť sa a znovu sa objavila v nasledujúcom desaťročí, keď prudko odsúdil mcCartyzmus. Rafinovanejším spôsobom sa táto stránka prejavila aj v jeho architektúre. Je zaujímavé, že Wright dokončil len jednu vládnu budovu na území Spojených štátov. Táto stavba, Občianske stredisko v Marin County (1959), severne od San Francisca v Kalifornii, ktorým ukázal svoj odpor voči súdom, ktoré považoval za snobské a tyranské. Krídla budovy, ktoré boli venované násilníckym podobám vlády (t.j. presadzovanie práva), boli zatienené tými časťami strediska, ktoré zdôrazňovali službu verejnosti. To bol individualizmus, ale s malým rozdielom. Určite mal málo spoločného s individualizmom Randianovej pravdy.

Ak Wright nebol stereotypným mrzutým individualistom, bol potom modernistom? Často je spájaný s Walterom Gropiusom, Le Corbusierom a Miesom van der Rohe ako jeden z majstrovských staviteľov modernej architektúry. Práca Franka Lloyda Wrighta sa objavila vedľa diel hore spomenutých architektov na výstave International Style Exhibition v múzeu moderného umenia v roku 1932. Wright a modernisti chceli, a to bolo na mieste, architektúru vystihujúcu tento moderný vek. Všetci zdôrazňovali vzájomnú závislosť tvaru a funkcie. Gropius priznal, že Wright ho ovplyvnil, ale on mu však kompliment nevrátil. (Tom Wolfe ponúka zábavnú štúdiu o antipatii Wrighta voči Gropiovi v diele Od Bauhausu po náš dom.) Napriek tomu, niekoľko rodinných domov Franka Lloyda Wrighta v okolí Los Angeles, obzvlášť La Miniatura z roku 1927, naznačuje vplyv kubizmu, čo bol určite neoddeliteľný prvok staviteľského modernizmu 20-tych rokov. Nemôžeme však zabudnúť na Wrightove tvrdenia, že organická architektúra vôbec nehraničila s modernou architektúrou. V jeho mysli diela modernistov boli chladné, bezobsažné a neosobné. Okrem toho sa stavali chrbtom k prírode, zatiaľ čo Wright sa všemožne snažil zahrnúť ju do svojich diel.

Ako architekti, ktorí sa v modernom meste cítili viac doma, vytvárali budovy s viac mestskými charakteristikami než Wright. Usonian homes boli koncipované ako nesmelá odpoveď na Citrohans od Le Corbusiera. Kruhy a šesťuholníky, ktoré sa Wrightovi vo vyššom veku čoraz viac páčili, mohli predstavovať pokus o únik od toho, čo považoval za železnú klietku modernej architektúry. Veď napokon v jeho dielach bolo málo zmyslu pre iróniu. To isté však nemožno povedať o modernistoch a hlavne o ich postmodernistických nasledovníkoch. Wright nesporne vydláždil chodník modernizmu v architektúre, ale od tohto smeru dôrazne dištancoval.

Wrighta možno kritizovať za to, že sa vyžíval v roli nepochopeného a prehliadaného génia, hoci bol vo svojej profesii zasypávaný poctami. Ďalej preto, že si neuvedomoval, že úpadok mesta, ktorý veselo predpovedal pri niekoľkých príležitostiach, nebol nevyhnutne dobrým znamením pre americkú civilizáciu. Určite nebolo dobrým znamením pre chudobnejších obyvateľov severoamerických mestských oblastí. V jeho uvažovaní bolo aj určité napätie, ktoré nikdy nebolo adekvátne objasnené. Wright vždy tvrdil, že rozpráva za spoločenstvo ako celok a napriek tomu sa neustále a niekedy bez hanby chválil, že je od nej nezávislý. Čo je dôležitejšie, nikdy priamo nečelil otázke, či je možné, aby existovala organická architektúra v spoločnosti, ktorá je sotva organická. A nakoniec nikdy nevysvetlil, ako dôjsť k jeho cenenému cieľu, mestu Broadacre. Bezstarostná ľahostajnosť Wrighta k otázkam moci a politiky naznačovala, že väčšina Američanov by musela ostať na stanici.

Či už ho zatracujete alebo chválite, treba pripustiť, že Wright ostáva paradoxnou postavou. Rebel v súkromnom aj osobnom živote, však navrhol množstvo budov, ktoré predpokladali, že miesto ženy bolo v dome. Hoci bol povahou individualista, učebné prostredie v jeho Taliesin North and West malo len ťažko v úmysle podporovať prirodzenú individualitu. Aj napriek jeho veľkej láske ku krajine, Wright postavil len jeden dom alebo gazdovstvo počas svojej dlhej a produktívnej kariéry. Wright vyhlasoval organickú architektúru za svätú pravdu, a napriek tomu jeho návrhy budov pre Bagdad v druhej polovici 50-tych rokov boli očividne neorganické. Bol kritikom toho, čo sa nazýva „túžba po veľkosti", hoci niekedy ukázal túto črtu aj on samotný. Bol nepriateľom mrakodrapov, ale krátko pred svojou smrťou začal navrhovať míľu vysokú stavbu pre štát Illinois. Jeho Usonian homes boli určené ľuďom s pomerne nízkymi príjmami, ale najčastejšie boli predané odborníkom s dosť vysokými príjmami. Opovrhoval podozrivou konzumáciou, teda ak zákazníci niečo kupujú len preto, aby demonštrovali svoje postavenie alebo stav. Wright zlúčil uznanie nových technológií s predstavou spoločenstva, ktoré hraničilo s nostalgiou. Charakteristika Franka Lloyda Wrighta ako „muža devätnásteho storočia, ktorý používal metódy dvadsiateho storočia, je určite na mieste.

Wright nepochybne zanechal stopu na tejto dobe. Nie je to však len stopa architekta. Keď počas druhej polovice tridsiatych rokov minulého storočia rozprával pred publikom, prehlásil, že „(každý) veľký architekt je - nevyhnutne - veľkým básnikom". Či to platí o všetkých veľkých architektoch je otázne. Existuje niekoľko architektov, ktorí toto vyhlásenie nebudú považovať za ich výstižný opis, ale ide možno najvýstižnejší opis, pokiaľ ide o samotného Wrighta.

Žádné komentáře
 
V prípade ak sa na stránke nachádzajú články, fotky, ktoré podliehajú autorským právam, prosím, oboznámte ma s tým na adrese modrejsmoula@azet.sk.Autor sa zrieka zodpovednosti za akýkoľvek právny postih z dôvodu obmedzenia a neoprávneného šírenia autorských práv, bez predchádzajúceho upozornenia.Zmyslom tejto stránky nie je protiprávne konanie, stránka slúži výhradne na súkromné účely.