Šmoulové

Informace

Vtip dňa

RSS nouvelles

Odpočítavaní

RSS

RSS

Historie

Fašizmus v Nemecku

Svetová hospodárska kríza na začiatku 30-tych rokov svojou ničivou silou zasiahla hlavne Nemecko, ktoré bolo najviac závislé od amerických úverov a navyše muselo platiť reparácie z prvej svetovej vojny...
Kríza sa v Nemecku prejavila vo svojej najhoršej podobe. Nezamestnanosť sa od septembra 1929 do septembra 1931 zvýšila z 1,6 miliónov na 4,3 milióny a do roku 1933 narástla až na hrozivých 6 miliónov. Ku hospodárskej kríze sa pridružili aj ďalšie činitele, ktoré vyhrocovali vnútropolitickú situáciu. Vo vnútornej politike bol na prvom mieste, už od prvej svetovej vojny, problém platenia reparácií, ktoré ešte neboli s konečnou platnosťou doriešené. Konečné riešenie mal predstavovať tzv. Youngov plán, ktorý Ríšsky snem prijal v roku 1930. V intenciách tohto plánu boli platby nemeckých reparácií rozvrhnuté na ďalších 59 rokov s tým, že ročne by Nemci mali platiť cca 2 miliardy mariek. Napriek nepochybnej výhodnosti plánu sa však jeho prijatie v nemeckej verejnosti stretlo s veľkým odporom. V nemeckej politike sa črtala nielen hospodárska ale aj politická kríza.

Druhým zdrojom napätia v Nemecku bol samotný prezident Weimarskej republiky. Po smrti Friedricha Eberta bol v roku 1925 za prezidenta zvolený hrdina prvej svetovej vojny, víťaz od Tannenbergu, Paul von Hindenburg. Hindenburg sa na jednej strane nikdy netajil svojim odporom k republike a verejne dával najavo svoje monarchistické zmýšľanie, na druhej strane však dôsledne dodržiaval zákony a republikánsku ústavu. Robil to však iba do začiatku hospodárskej krízy. V roku 1930, Hindenburg vidiac, že vtedajšia nemecká vláda nie je schopná zvládnuť krízu, svojvoľne a bez vedomia parlamentu odvolal nemeckého kancelára a dosadil nového, ktorým sa stal jeho favorit Heinrich Bruning. Týmto aktom prezident podkopal autoritu Ríšskeho snemu a onedlho ho dokonca rozpustil. V Nemecku teda začal vládnuť tzv. prezidentským systémom.

Hospodárska kríza, sporný Youngov plán a prezidentský systém, ktorý podkopal základy demokracie, naháňali vodu na mlyn všetkým nepriateľom parlamentarizmu a demokracie vôbec. Nepriatelia republiky a parlamentu využívali situáciu na agitáciu proti legitímnej vláde a obviňovali ju zo zodpovednosti za situáciu, pričom mnohokrát za pôvod všetkého zla označovali podpísanie versaillskej zmluvy. V takejto situácii prudko narastali hlasy extrémistických politických strán, hlavne NSDAP (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei).

Heinrich Bruning vo svojej novej funkcii vydržal iba do prezidentských volieb v roku 1932. Vtedy sa starý pán Hindenburg rozhodol opätovne kandidovať na úrad nemeckého prezidenta. Jeho protivníkom bol vodca NSDAP Adolf Hitler. Hindenburg síce voľby vyhral, ale po sčítaní volebných lístkov sa zistilo, že nezvíťazil vďaka podpore pravicových strán, ale paradoxne vďaka podpore hlasov weimarskej koalície. Jeho tradiční voliči, pravičiari a nacionalisti, svoje hlasy dávali Hitlerovi. Zodpovednosť za to Hindenburg pripísal Bruningovi a odvolal ho. Počas nasledujúceho roka (od roku 1932 do januára 1933) sa vo funkcii nemeckého kancelára vystriedali ďalší dvaja kancelári (Papen a Schleicher), ktorí však nedokázali upokojiť domácu politickú scénu.
 
Nemeckí nacisti – NSDAP
NSDAP vznikla v roku 1919 a od júla 1921 bol jej predsedom Adolf Hitler. Po pokuse o tzv. „pivný puč“ v roku 1923 bola strana zakázanáHitler skončil vo väzení, odkiaľ bol predčasne prepustený. Od roku 1925 sa preto mohol pustiť do opätovného budovania strany. Napriek tomu, že počas 20-tych rokov strana bola na periférii spoločenského a politického života, bola napojená na polovojenské organizácie SA – Sturmabteilung a SS – Schutzstaffel. Rovnako sa  zameriavali na výchovu mládeže, na čo im slúžila mládežnícka organizácia Hitlerjugend. „Vďaka“ kríze začiatkom 30-tych rokov im prudko začala rásť nielen členská základňa, ale najmä počty sympatizantov a voličov, takže vo voľbách v roku 1930 sa umiestnili na druhom mieste a získali prekvapujúcich 170 mandátov v Ríšskom sneme. To dalo Hilterovi dostatočné sebavedomie na to, aby sa v roku 1932 odvážil kandidovať na úrad ríšskeho prezidenta proti takej autorite akou bol Hindenburg. Napriek neúspechu v prezidentských voľbách však NSDAP vyhrala voľby parlamentné, ktoré sa konali v júli 1932. Získali takmer 38% hlasov a Hermann Goring sa stal predsedom parlamentu. Víťazstvo bolo absolútnym vrcholom, ktoré dosiahla NSDAP, pretože už v novembri 1932 pri predčasných voľbách stratila skoro 4 milióny svojich voličov. Stratu spôsobili jednak objavujúce sa príznaky hospodárskeho rastu a jednak fakt, že nacisti vyvolávali v uliciach miest početné bitky a šarvátky. Napriek tomu zostali najsilnejšou nemeckou stranou.

Politický program NSDAP

· Vodcovský princíp
· Rasizmus a antisemitizmus
· Vypätý nacionalizmus

Prezident Hindenburg a predstavitelia ostatných politických strán v snahe stabilizovať vnútropolitickú situáciu a dostať Hitlera pod kontrolu sa nakoniec rozhodli k osudnému kroku. 30. januára 1933 prezident Hindenburg vymenoval Adolfa Hitlera za ríšskonemeckého kancelára. Vo vláde tvorili ministri NSDAP aj s Hitlerom menšinu. Ostatní ministri boli z radov dovtedy uznávaných politikov a ich úlohou bolo „strážiť“ Hitlera a odradiť ho od nepremyslených krokov.

Adolf Hitler – nemecký kancelár

Hitler sa veľmi rýchlo zorientoval v novej funkcii a cieľavedome začal uskutočňovať svoje plány na ovládnutie Nemecka. Požiar Ríšskeho snemu 27. februára 1933 mu poskytol možnosť na prijatie „nariadení na ochranu národa a štátu“. Týmito nariadeniami v podstate legálnou cestou dosiahol odbúranie mnohých občianskych práv. Nemeckom sa prehnala vlna zatýkania, zameraná hlavne na komunistov a sociálnych demokratov. Komunistická a sociálnodemokratická tlač bola zakázaná. Je evidentné, že požiar bol len zámienkou. Je veľký predpoklad, že Ríšsky snem podpálili samotní nacisti, aby takto získali zámienku na spomínanú vlnu zatýkania svojich úhlavných nepriateľov.

V marci 1933 sa Hitlerovi podarilo presvedčiť parlament, aby prijal tzv. zmocňovací zákon, ktorý by mu v podstate umožnil vládnuť bez ohľadu na parlament po dobu 4 rokov. Urobil tak v čase, keď jeho najväčší protivníci (sociálni demokrati) už sedeli vo väzeniach. Poslanci si až neskôr uvedomili, že zákon, ktorý odhlasovali, je vo svojej podstate namierený proti nim samým. Do konca roku 1933 boli v Nemecku zakázané všetky politické strany, okrem NSDAP. Ďalšou prekážkou na Hitlerovej ceste k moci boli niektorí jeho vlastní spolupracovníci. Veľkou konkurenciou pre budujúce sa Hitlerove bezpečnostné oddiely SS bola súkromná armáda Ernsta RohmaSA. Hitler sa rozhodol, že odstráni SA počas jednej noci. 30. júna 1934 sa odohrala tzv. noc dlhých nožov, počas ktorej bola vyvraždená väčšina vedúcich predstaviteľov SA. Táto noc bola začiatkom vzostupu oddielov SS.

Postupným obsadzovaním najvyšších úradov v krajine sa Hitlerovi podarilo pripraviť si východisko pre svoje svetovládne ciele. Hermann Goring sa stal ministrom vnútra a ministrom letectva (Luftwaffe), čím sústredil vo svojich rukách moc nad pruským policajným aparátom. Bavorskej polícii velil Heinrich Himmler. Joseph Goebbles sa stal ministrom propagandy, ktorý okrem pálenia nepriateľských spisov veľmi obratným spôsobom vzbudzoval v obyvateľstve dojem, že nacistická politika je iba snahou o presadenie legitímnych nemeckých záujmov.

Nemecko začalo verejne zbrojiť, porušovať medzinárodné dohody a hľadať si spojencov na medzinárodnej scéne.

Rasizmus a antisemitizmus nacistov
Politika Adolfa Hitlera a jeho kamarily sa, okrem iného, vyznačovala aj antisemitizmom najhrubšieho zrna. Svoju politikuriešenia židovskej otázky“ začal Hitler realizovať hneď po nástupe k moci. Židov verejne označoval za nepriateľov nemeckého národa, čomu mnohí Nemci veľmi ľahko uverili už len preto, že mnoho nemeckých židov vlastnilo pomerne veľké a úspešné podniky, obchody atď. Hneď v roku 1933 vyhlásil Hitler bojkot židovských obchodov a začalo sa všemožné obmedzovanie židovského obyvateľstva v Nemecku. Zákonnú formu dostalo toto prenasledovanie 15. marca 1935 v podobe tzv. norimberských zákonov. Išlo tu oríšsky občiansky zákona oochranu nemeckej krvi a nemeckej cti“. V týchto zákonoch boli židia vylúčení z nemeckého národa, občanom mohol byť iba človek árijského pôvodu. Ďalej sa židom zakazovalo zamestnávať árijcov a vrcholom bol zákaz uzatvárať manželstvá so židmi, lebo podľa zákonov sa to považovalo za „prznenie rasy“.

Tragickým vrcholom antisemitskej politiky bola tzv. krištáľová noc – 9. november 1938, počas ktorej po celom Nemecku horeli židovské synagógy, boli demolované židovské domy, obchody. Židia, ktorí  sa bránili, boli surovo zbití a odvlečení do koncentračných táborov
Žádné komentáře
 
V prípade ak sa na stránke nachádzajú články, fotky, ktoré podliehajú autorským právam, prosím, oboznámte ma s tým na adrese modrejsmoula@azet.sk.Autor sa zrieka zodpovednosti za akýkoľvek právny postih z dôvodu obmedzenia a neoprávneného šírenia autorských práv, bez predchádzajúceho upozornenia.Zmyslom tejto stránky nie je protiprávne konanie, stránka slúži výhradne na súkromné účely.