Šmoulové

Informace

Vtip dňa

RSS nouvelles

Odpočítavaní

RSS

RSS

Slovensko

Červený Kameň

Hrad Červený Kameň bol založený pred rokom 1240 na majetku kráľovnej Konštancie, dcéry uhorského kráľa Bélu III. a manželky českého kráľa Přemysla Otakara I., ktorá dostala tento majetok ako veno...
Prvé písomné zmienky o hrade pochádzajú z 30. rokov 13. storočia. Stredoveký hrad bol súčasťou siete pohraničných hradov, ktoré osadené do svahov Karpát sa tiahli ako pevná reťaz od hradu Devín cez Bratislavu popri starej ceste vedúcej z Podunajska do údolia Váhu. Pokračovali Stupavou, Svätým Jurom, Pajštúnom, Pezinkom, cez Červený Kameň, Plavecký hrad, Smolenice, Ostrý Kameň, Korlát, Dobrú Vodu, Branč, Čachtice, Beckov, Hlohovec, Trenčín, Vršatec, Ilavu, Lednicu, Považskú Bystricu, Hričov a Budatín až do Žiliny. Väčšina týchto pevností vznikla až v druhej polovici 13. storočia. Červený Kameň patril k najstarším z nich. Kronikár, ktorý túto správu zapísal (Přibík Pulkava z Radenína, kronikár cisára Karola IV.), nazval hrad "Rothernstein", t. j. Červený Kameň. V neskorších správach sa názov hradu objavuje v rôznych prepisoch, a to maďarsky ako Vöröskö (Červený Kameň), nazývajú ho však aj Biberspurg (Bibersburg) alebo Piberstayn, čo znamená Bobrí hrad, či Bobrí kameň. Červený Kameň bol kráľovským hradom a v jeho držbe sa vystriedalo veľa majiteľov. V roku 1296 ho kúpil Matúš Čák Trenčiansky za 200 mariek striebra a rytiersky pancier.
V roku 1523 hrad získali bratia Alexius a Ján Thurzo
, spišskí magnáti, ktorí už v 15. storočí patrili k najbohatšej šľachte. V čase, keď Thurzovci získali hrad Červený Kameň, boli už 29 rokov spoločníkmi augsburských Fuggerovcov, s ktorými v roku 1494 založili na vtedajšiu dobu rozsiahly ťažiarsko-mediarsky podnik v Banskej Bystrici. Meď ťažená v okolitých horách dopomohla Thurzovsko-fuggerovskej spoločnosti k celoeurópskemu uznaniu a ohromnému bohatstvu. Thurzovsko-fuggerovská mediarska spoločnosť bola v rokoch 1494-1526 objemom výroby vo vtedajšej Európe bez konkurencie. Svoj záujem o podnikanie vo vtedajšom Uhorsku potvrdili augsburskí Fuggerovci kúpou červenokamenského panstva v roku 1535. Panstvo a stredoveký hrad kúpili od Alexeja Thurzu za 105 401 uhorských zlatých. Zrejme už pred kúpou si Fuggerovci plánovali nahradiť stredoveký hrad novým fortifikačným objektom s rozsiahlymi skladovacími priestormi, ktoré chceli využívať na bezpečné uloženie vyťaženej medi. Moderná pevnosť bola v danej dobe nutnosťou i vzhľadom na napätú politickú situáciu v krajine po nešťastne prehratej bitke pri Moháči v roku 1526, ktorá otvorila bránu útočiacim Turkom. Napriek premysleným plánom výstavba pevnosti trvala 20 rokov a administratívno-obytné juhozápadné krídlo bolo dokončené až v roku 1556. Plynulému pokračovaniu výstavby pevnosti bránila hmota stredovekého hradu, ktorý počas výstavby pevnosti postupne likvidovali. V rokoch výstavby hrad slúžil aj ako dočasné sídlo správy panstva a poskytoval aj ubytovanie remeselníkom pracujúcim na stavbe novej pevnosti. Časť staršieho stavebného materiálu sa použila pri novej výstavbe. Posledné objekty stredovekého hradu boli zbúrané až v roku 1555. Archívne správy spolu s výsledkami archeologických výskumov sú dnes východiskom pre správnu interpretáciu pôvodného stredovekého hradu a určujú postup výstavby novej pevnosti. Nová pevnosť má v hmote svojich murív zachované i fragmenty stredovekého hradu, napr. časti obvodových murív, nárožných vežíc, členiace murivá s mohutnými kamennými konzolami a iné. Na odborné staviteľské práce pri stavbe pevnosti si Anton Fugger pozval majstra Jána Spazza (Giovanni de Spatio), pôsobiaceho v Bratislave, s ktorým uzatváral čiastkové zmluvy. Stavba bola dokončená v roku 1556. Zápis v rodinnej kronike Fuggerovcov v Augsburgu hovorí: Tak postavil pán Antonius Fugger zámok Bibersburg so všetkým úplne znova od základov na skale, s baštami a všetkým nevyhnutným ho dobre opevnil tak, že môže odolať každej sile.
V závere 15. storočia nastáva nevídaný pokrok vo vývoji palných zbraní. Tento pokrok si vyžiadal zásadné zmeny pri stavbe fortifikácií a pri opevňovaní miest. Stredoveké hrady strácajú svoj dominantný význam, nie sú schopné obrany a pre človeka novoveku nie sú vhodné ani na bývanie. Do vývoja fortifikácií zasiahlo Taliansko. Základom nových pevností sa stal kastel so štvorcovým pôdorysom a s kruhovými nárožnými baštami. Prvým mimotalianskym autorom, ktorý sa zaoberal teóriou výstavby kamenného opevnenia a fortifikácií bol slávny Norimberčan Albrecht Dürer, ktorého predkovia pochádzali zo Sedmohradska, z obce Ajtós (dnes juhovýchodné Maďarsko). Vo svojom diele Etliche Unterricht zur Befestigungen der Städte, Schlösser und Flecken, vydanom v roku 1527, navrhoval tri základné typy bášt, ktoré sú v podstate spojením talianskej praxe s nemeckou tradíciou. Historicko-spoločenské prepojenie augsburských Fuggerovcov s A. Dürerom je známe. Vieme, že portrétoval niekoľkých členov ich rodiny. Ich spoločné styky (aj s Thurzovcami) možno datovať do rokov 1506 - 1509. Pevnosť Červený Kameň je prvá svojho druhu v strednej Európe. Svojím pôdorysným typom a horizontálnym charakterom opevnenia priamo nadväzuje na talianske pevnosti z 15. storočia a ako správne v publikácii Červený Kameň (1954) poukázala i D. Menclová aj na Dürerovo teoretické dielo. Pre typ kazemát Červeného Kameňa nemáme doteraz v strednej a západnej Európe obdobu. Jedinou typologicky príbuznou stavbou by mohla byť pevnosť Unnot pri Schaffhausene vo Švajčiarsku, ktorá bola postavená v rokoch 1564 - 1582, takže na systém fortifikácie Červeného Kameňa nemohla vplývať. Pôdorys pevnosti Červený Kameň má tvar nepravidelného obdĺžnika so štyrmi nárožnými valcovými baštami. Mohutná hmota objektu stojí na skalnom ostrohu, ktorý sa vypína nad údolím dediny Píla. Pevnosť má vysoké zošikmené sokle, za ktorými sú až do úrovne terénu nádvoria pivnice a na nárožiach delové bašty vzájomne prepojené sústavou kazemát (napríklad severovýchodná a severozápadná bašta). Štyri krídla objektu sú akoby zaseknuté do nárožných bášt, z čoho iba juhozápadné krídlo bolo pôvodne stavané ako administratívno-obytné. Ďalšie krídla okolo vnútorného dvora mali iba obrannú funkciu. Na severovýchodnom krídle je vonkajšia obranná a pozorovacia ochodza. Vstup do hradu je situovaný medzi severnú a západnú baštu. Pôvodne bol vstup na nádvorie možný len cez mohutný prejazd s padacím mostom nad hlbokou priekopou. Za baštami boli rozložité kurtiny a kryté ochodze (ako napríklad v severozápadnom krídle nad bránou) so strieľňami. Ľahká strecha, najskôr za atikou, bola iba nad obytným juhozápadným krídlom. Okolo pevnosti boli hlboké priekopy, predhradia boli opevnené múrmi so sústavou vežíc. Výstavba pevnosti trvala dve desaťročia. V prvej stavebnej etape (1535 - 1544) boli postavené všetky štyri nárožné bašty pevnosti a obvodové, tzv. plášťové murivá, ktoré bašty spájali, ako aj vysoká zaklenutá pivnica po dĺžke juhozápadného krídla i systém kazemát, vetracie šachty, kurtiny, kryté ochodze so strieľňami, ochodza pre stráže pred severovýchodným múrom. Postavená bola fortifikácia - technická časť pevnosti, ktorá bola v prípade nutnosti už prispôsobená na obranu. Druhá stavebná etapa začala až po troch rokoch, v roku 1548. Dostavané bolo obytné (administratívne) krídlo s kaplnkou na poschodí, zasvätenou sv. Kataríne. Pokračovalo sa i ďalšími technickými, pre funkciu pevnosti nevyhnutnými súčasťami, ako je hĺbenie studne, čo robili pod vedením Jána Spazzu a neskôr Juana de Simona (studňa plnila svoju funkciu v starom hrade, postupne ju prehlbovali a zväčšovali). Cez hradbovú priekopu k vstupnej bráne v severozápadnej krídle bol postavený padací most na kamenných pilieroch. Piliere postavili v roku 1555 spolu s dubovým mostom. Práce realizovali habánski tesári. Boli dokončené predhradia zo severnej strany pevnosti, ktoré boli pôdorysne a rozsahom ešte predhradiami stredovekého hradu. Rondely a bašty, murivá opevnenia mali tiež obranný charakter. Boli dokončené v roku 1581. Rozsiahla na svoju dobu jedinečná fortifikačná architektúra si vyžiadala väčšie náklady než s akými sa rátalo. Produkcia červenokamenského panstva ich nestačila kryť, preto stavbu financovala aj fuggerovská centrála v Augsburgu prostredníctvom viedenskej faktórie. Ďalším nečakaným historickým zvratom bolo vystúpenie Fuggerovcov z Thurzovsko-fuggerovského mediarskeho podniku v roku 1546, v čase keď pevnosť Červený Kameň nebola ešte dostavaná. Veľkú zmenu priniesla náhla smrť Antona Fuggera v roku 1560, ktorý bol stavebníkom Červeného Kameňa. V roku 1581 sa Fuggerovcom podarilo získať výhodného a váženého kupca Mikuláša Pálffyho, baróna z Erdödu, ktorý kúpil časť majetku od Marka Fuggera. Medzitým, v roku 1583, Fuggerovci definitívne odchádzajú zo Slovenska. Súčasný výraz nadobúda pevnosť postupne častými prestavbami, ktoré sa začali v roku 1583 a trvali s malými prestávkami až do 30. rokov 20. storočia. Pôvodná fortifikácia sa menila na renesančno-barokový zámok s bohatými, výtvarne riešenými interiérmi, kaplnkou, rytierskou sieňou a dobovou sallou terrenou. Po výhodnom sobáši Mikuláša Pálffyho s Máriou Magdalénou Fuggerovou, grófkou z Kirchbergu a Weissenhornu, v roku 1588 odkupuje Mikuláš Pálffy za veno nevesty zvyšnú časť panstva Červený Kameň za 94 012 rýnskych zlatých, teda za menej ako zaplatili Fuggerovci Alexiovi Thurzovi v roku 1535. Tak sa stal majiteľom rozsiahleho panstva s dvadsiatimi obcami a mestečkami, ako napríklad Častá, Dolné Orešany, Doľany, Budmerice, Vištuk, Jablonec, Košolná, Kaplná, Dubová atď., typickým príslušníkom novej uhorskej šľachty, ktorý si svoje postavenie a majetok zabezpečil vojenskou kariérou, významným príbuzenstvom a výhodným sobášom. Do kúpy červenokamenského panstva nemal Mikuláš Pálffy reprezentačné sídlo, aké si koncom 16. a začiatkom 17. storočia stavala na vidieku vtedajšia šľachta. Preto začal nehostinnú, na bývanie len málo uspôsobenú fortifikáciu prestavovať. Cieľom rozsiahlej prestavby bolo premeniť túto pevnostnú architektúru na pohodlný reprezentačný renesančný zámok. Strohé kubusy mohutnej pozdĺžnej pevnosti s nárožnými baštami sa postupne menili na obytné a hospodárske krídla. Prestavba začala v dnešnom vstupnom (severozápadnom) krídle, dokončená bola v roku 1585. Nadstavané podlažie s obytnými priestormi má doposiaľ zachované mohutné renesančné klenby s výraznou dobovou typológiou. Do severného záveru krídla dostavali hodinovú vežu, prístupnú novým širokým schodiskom. Do styku juhozápadného a severozápadného krídla vstavali funkčné točité schodisko, ktoré ostalo tiež zachované. Neskôr dostavali juhovýchodné, protiľahlé krídlo, kde na prízemí vystavali vysokú dvojtraktovú zaklenutú sieň. Klenby traktov sú vpustené do mohutných stĺpov (dnes prešovňa). Pri prestavbe dbali na to, aby mal zámok impozantné rozsiahle nádvorie, ktoré bolo technicky dômyselne odvodnené. Pod štrkovým povrchom bola sieť kanálov. Odtok vody z nich bol v smere spádu cez vstupný prejazd do hradu, pod podlahou prešovne v juhovýchodnom krídle a cez jednotraktové severovýchodné krídlo do hradnej priekopy. Dostavba prízemného hospodárskeho jednotraktového krídla s veľkou čiernou kuchyňou určila základnú pôdorysnú dispozíciu, ktorú okrem malých zmien poznáme i dnes. Prvú etapu dostavieb ukončili prestavbou staršieho juhozápadného obytného fuggerovského krídla. Tu, približne v osi dispozície krídla, vo východnom trakte, dal Mikuláš Pálffy vybudovať rozsiahlu sieň (schodiskový vestibul) so širokým jednoramenným schodiskom na prvé poschodie. Realizácia schodiska je datovaná na pilieri schodiska rokom 1590. Do siene sa vchádza z nádvoria dvoma kamennými renesančnými portálmi. Rodové erby v supraporte portálu s dátumom 1590 patria Mikulášovi Pálffymu a jeho manželke Márii Magdaléne Fuggerovej. Portály sú dielom Majstra Battistu Gallusa, žijúceho v Deutsch Altenburgu v Rakúsku. Úpravu staršej kaplnky viedol Jakub Moral z Trnavy, jeho palierom je Anton Patriarch z Dobrej Vody, Matúš a Wilhelm Canazzi z rakúskeho Brucku nad Leithou. Kaplnku Panny Márie vysvätili v roku 1605. Upravovateľ hradu Mikuláš Pálffy, bojovník s Turkami, sa stal známym ako tzv. rábsky hrdina, keď spolu s Adolfom Schwarzenbergom dobyl Ráb (Györ). Po ďalších víťazstvách pri Tate a Veszpréme ho cisár Rudolf II. v roku 1599 vymenoval za dedičného župana Bratislavskej župy a udelil mu titul grófa. Dlho sa svojej sláve netešil, zomrel v roku 1606 ako 48-ročný. Pochovaný je v krypte Dómu sv. Martina v Bratislave. V roku 1620 hrad vyhorel a opravený bol iba provizórne. Až po ukončení dedičských sporov, ktoré skomplikovala smrť synov Mikuláša Pálffyho (Štefana a Jána) a ich matky Márie Magdalény Fuggerovej (dožila sa 80 rokov), prevzal úlohu dediča a pokračovateľa prestavby hradu Mikuláš IV. Pálffy, syn Štefana Pálffyho. Prestavba, uskutočnená za Mikuláša IV. Pálffyho v druhej štvrtine 17. storočia, odrážala rýchly spoločenský vzostup rodiny. Prispelo k tomu opäť aj veno, ktoré získal Mikuláš IV. Pálffy výhodným sobášom a Máriou Eleonórou Harrachovou (rodina pochádza z Horného Rakúska). Pálffyovci aj Harrachovci patrili k "novej" šľachte, ktorá získala svoje majetky a tituly službou a oddanosťou habsburskej dynastii. Veľkolepé renesančno-barokové prestavby smerovali k reprezentácii a kvalitnému dobovému bývaniu. Staršie trámové stropy nahradili v traktoch piana nobile valenými lunetovými a korýtkovými klenbami, ktoré umožňovali bohatú štukovú a freskovú výzdobu. V závere schodiskového vestibulu vznikla salla terrena, schodiskovú sieň na prvom poschodí vyzdobili portrétnymi bustami cisárov. Obnovená bola i rytierska sieň a kaplnka s pôdorysom osemuholníka. Na obytné účely upravili aj juhovýchodné krídlo nad prešovňou. Prestavbu viedli prevažne známi stavitelia, sochári, kamenári, štukatéri a maliari, ktorí pracovali aj na prestavbe Bratislavského hradu a na stavbe bratislavského paláca Pálffyovcov na Zámockej ulici, na stavbe kaštieľa v Stupave a na prestavbách v Bojniciach, ktoré mali Pálffyovci v zálohe od roku 1637. Vedením prestavby bol poverený Filiberto Luchese, ktorý postupne prizýval odborníkov pre jednotlivé remeslá. Zdanie palácovej architektúry mala okrem iného zabezpečiť aj terasa nad jednotraktovým, jednopodlažným severovýchodným krídlom. Za dekoratívnu výzdobu bol od roku 1654 zodpovedný sochár David Weiss z Rakúska, autor portrétnych búst cisárov v schodiskovej sále. V roku 1654 pracovali na Červenom Kameni aj štukatéri Carlo Merlian a Alessandro Xereni (Sereni). Pozlacovač a maliar R. Arnold z Bratislavy maľoval slnečné hodiny na fasáde zámockého dvora. Sochár a kamenár Camillo Rezzi (Retzi) dodal schodiskové stupne a balustrádu, ako aj práce v kaplnke, portály a okná v juhozápadnom krídle. Do štukami dekorovaných stropov v kaplnke a v obytných miestnostiach maľoval potom medailóny Carpoforo Tencalla. Fresky zobrazovali alegorické a biblické výjavy. Stavebné práce pravidelne kontroloval Carlo Martin Carlone a palier Giovanni Battista Rava. V roku 1657 dokončovali sallu terrenu s grottou z bojnického tufu, dlažbu a štyri vodné nádrže robil majster kamenár Franz Strickner, štuky dokončil Francesco Bussi. Bernardo Giuliani z Piešťan dokončil studňu na nádvorí hradu. Sochu Panny Márie nad supraportou jednoduchého, ale impozantného vstupného portálu do hradu pozlátil v roku 1674 Fridrich Klery z Rakúska. Počas Rákócziho povstania v roku 1705 bol hrad Červený Kameň značne poškodený. S opravou a ďalšími prestavbami hradu začal až pravnuk Mikuláša IV. Rudolf Pálffy. Najprv opravil poškodené časti hradu, a to predovšetkým plášťové murivá a delové bašty, ktoré v tomto čase ešte slúžili svojmu účelu. Po prvých obnovách v roku 1758 vypukol v severozápadnom krídle nad vstupnou bránou hradu požiar, ktorý zničil obytné priestory a hodinovú vežu. Pri obnove požiarom zničenej časti hradu pokračovali nadstavbou ďalšieho podlažia nad juhovýchodným krídlom. Dostavili i južnú a východnú baštu, podlažia zastrešili vysokými manzardovými strechami. Pred hmotu východnej bašty, do styku juhovýchodného a severovýchodného krídla vstavali nové komunikačné schodisko. Vstup do schodiskového priestoru umožnil kamenný barokový portál z nádvoria hradu. V reprezentačnom juhozápadnom krídle prestavali strop nad rytierskou sieňou. Pribudol nový barokový kozub, kaplnka dostala nový vstupný portál s Veraikonom v nadpraží. V predhradiach, ktorých opevnenie sa sústavne obnovovalo od roku 1640, pokračoval Rudolf v diele Mikuláša IV. Pálffyho. Dal obnoviť stajne a jazdiareň, pristavil nové hospodárske budovy. Padací most do hradu nahradil kamenným na sústave pilierov a arkád, nanovo upravil záhrady (v roku 1793), kde okrem vzácnych stromov dal vysadiť aj exotické rastliny a stromy (pomarančovníky, citrónovníky a figovníky). Raritou Červeného Kameňa je hradná lekáreň na prízemí juhozápadného krídla, funkčná až do 19. storočia, kde nábytkový korpus a výzdoba interiéru lekárne sú datované rokom 1752. Z lekárne "Zlatý orol", zriadenej už v 17. storočí, sa zachovali nádoby z talianskej majoliky. Známemu mecénovi umenia Rudolfovi Pálffymu sa pripisuje i baroková Krížová cesta približne z polovice 18. storočia, ktorá viedla diagonálne od vstupu do areálu hradu, cez lúku k pohrebnej kaplnke Pálffyovcov. Jej barokové skulptúry vykazujú príbuznosť s dielom Štefana Steinmasslera, žiaka Ľudovíta Godeho, nasledovníka Georga Raphaela Donnera. V 19. storočí mali prestavby na hrade a v jeho areáli utilitárny charakter. Až začiatkom 30. rokov (1931-1932) bratislavský architekt S. Sporzon modernizoval časť obytných priestorov v juhovýchodnom krídle, kde boli vstavané moderné hygienické zariadenia, upravovali sa stropy a modernizovalo vykurovanie. Keď dnes prechádzame reprezentačnými priestormi v juhozápadnom a juhovýchodnom krídle hradu, kde sú inštalované kvalitné kusy historického nábytku, obrazy, grafiky, talianska fajansa a orientálne koberce, ľahko zabúdame, že základom paláca je pevnosť postavená na úplne iný účel. V súčasnosti je hrad Červený Kameň múzeom. Prevažná časť vzácnych zbierok pochádza zo zvozov realizovaných v rokoch 1948-1951. V roku 1949 bol hrad zoštátnený a v roku 1970 sa stal národnou kultúrnou pamiatkou. Už v roku 1950 bola otvorená prvá expozícia, zostavená z jedinečných kusov historického nábytku, keramiky, skla, obrazov, grafík, plastík, zbraní, textilu, zbierok archívneho charakteru. Návšteva Slovenského národného múzea - Múzea Červený Kameň je nevšedným zážitkom pre výnimočnú polohu hradu v lone Karpát. Intaktne zachované podzemia pôvodnej fortifikácie a okázalá nádhera jeho reprezentačných priestorov, potvrdzujú európsky význam tejto vzácnej pamiatky.
Žádné komentáře
 
V prípade ak sa na stránke nachádzajú články, fotky, ktoré podliehajú autorským právam, prosím, oboznámte ma s tým na adrese modrejsmoula@azet.sk.Autor sa zrieka zodpovednosti za akýkoľvek právny postih z dôvodu obmedzenia a neoprávneného šírenia autorských práv, bez predchádzajúceho upozornenia.Zmyslom tejto stránky nie je protiprávne konanie, stránka slúži výhradne na súkromné účely.