Šmoulové

Informace

Vtip dňa

RSS nouvelles

Odpočítavaní

RSS

RSS

.týždeň

List pre kráľovnú

Vitajte, milé Vaše Veličenstvo! Toto oslovenie nie je príhodné, ale čo môžete čakať od príslušníka národa, ktorý tak dlho nemal kráľa a zrejme ho nejaký čas ani mať nebude. Na druhej strane, niet tu preto ani poddaných, čo je istá výhoda.
Od roku 1952, keď ste ako mladé pekné hnedovlasé dievča nastúpili na trón, je to Vaša, ak sa nemýlim, 326. zahraničná cesta. Úctyhodné. Rovnako ako fakt, že ste panovníčkou tak dlho. Týchto pár slov píšem v piatok ráno v Tatrách, kde bude pokračovať druhý deň nabitého programu Vašej návštevy. Včera ste na Devíne pri sútoku Dunaja a Moravy videli a počuli, aspoň krátko, príbehy o železnej opone. Viem, sú hrozné a pre Vás s Vojvodom z Edinburgu zneli zrejme neuveriteľne. Sú však skutočné. Áno, ľudia tu za komunistov naozaj utekali za slobodou cez elektrinou nabité ostnaté drôty, vrhali sa do studených vôd rieky a mnohí pritom zahynuli či boli zastrelení.
To všetko sa tu dialo po vojne, v ktorej sa hrdý Albion nacistom ani na sekundu nepoddal. Vy vládnete od roku 1952, čo je obdivuhodné. Ak teraz niekto mudruje o zmysle monarchie v modernej republikánskej dobe, stačí si uvedomiť, kto vládol za tých 56 rokov u nás. Gottwald, Dubček, Husák a iní. Mená, ktorými Vás nehodno zaťažovať. Medzitým na dvadsať rokov prišli sovietske tanky. Potom sme mali, žiaľ iba krátko, Havla. Toho poznáte. Štát sa však rozpadol a prišli k moci darebáci nehodní spomenutia. Dnes sa mnohí z nich vrátili. Úcta k Vám velí túto tému ďalej nerozoberať. Dodáme iba jedno. Naša cesta k slobode je dlhá, statočne ju presekávali aj veteráni 2. svetovej vojny, ktorých ste na dojímavej akcii na Devíne včera stretli. Tá cesta, treba dodať, pre nás pokračuje, a ešte dlho bude, novými zákrutami.

.modrý Peter
A teraz list čitateľom. Ak by ste si osem dní pred návštevou kráľovnej na Slovensku sadli v londýnskej štvrti East Dulwich na typický poschodový červený autobus linky 185 a mali by ste na sebe tmavý oblek s kravatou, plášť a dáždnik v ruke, zrejme by ste zapadli medzi džentlmenov, ktorí v čase globálnej finančnej krízy s obavami smerujú do svojich firiem a bánk. Váš cieľ je však iný. Po polhodinke vystúpite na stanici Victoria, ktorá má rovnaké meno ako najdlhšie vládnuca britská panovníčka z prelomu 19. a 20. storočia. Zdvorilo sa opýtajte prvého policajta, kade sa ide do Buckinghamského paláca. Ten vám zdvorilo ukáže smer.
Po pár minútach chôdze výletným tempom ste na mieste, kde by vás už mali očakávať. Na kruhovom objazde prekľučkujete pomedzi typické „bruchaté“ čierne taxíky. Tie autá vyzerajú ako z čias Churchilla, v tejto podobe sa však vyrábajú aj dnes. That´s Britain. Davy turistov (monarchia ako taká je aj artiklom cestovného ruchu) stoja pri železnom plote. Fotoaparáty a mobily v rukách, striehnu na snímku stráže s typickými vysokými čiernymi „baranicami“. Je presne 15.25. Opýtate sa policajta so samopalom, kde je North Center Gate, kde vás má o 15.30 čakať šéfka tlačového odboru Paláca Jen Stebbingová. Policajt vás z neznámych príčin pošle na nesprávne miesto na opačnom konci paláca. Kým to zistíte, stratíte desať minút. A vy viete, že presne o 16.30 sa začína mimoriadna udalosť, oslava 50. výročia programu Blue Peter, čo je charitatívny projekt BBC zameraný na ocenenie výnimočných skutkov britských detí. Vyznamenania Blue Peter existujú v piatich farbách, pričom tie najvýznamnejšie – zlaté – dostane iba niekoľko z nich, a to osobne priamo od kráľovnej. O 16.35 vás uvedú do paláca. Je to šokujúco jednoduchá procedúra. „Meno?“ opýta sa policajt. Ak sa vaše meno zhoduje s jedným z mien na zozname hostí, idete slobodne dnu. Nikto vás tu nelegitimuje ani neprezerá vaše veci na detektore kovov či iným spôsobom...
Vaša reportérska návšteva má iba jednu, no o to zásadnejšiu podmienku. Nesmiete v paláci fotografovať. Túto výsadu majú iba členovia britskej Tlačovej asociácie. Jen Stebbingová je neoblomná. Niet výnimky. Prvý a zároveň posledný záber, ktorý ste si cvakli, je čakáreň v paláci s fotografiou kráľovnej na stolíku. Máte ešte pol hodiny čas. Pani Stebbingová vám ukazuje jednotlivé sály Paláca, ktorý je už dvesto rokov sídlom britských panovníkov. Počas dvoch letných mesiacov, keď je kráľovná na dovolenke mimo Londýna, sem môžu prichádzať turisti. Inak nie, kráľovná tu totiž býva a nemilá udalosť, keď k nej vnikol svojho času do spálne neznámy deprimovaný muž, túžiaci sa vyrozprávať, by sa už nemala opakovať. Prechádzate nádherou, takže je slušné dať údiv patrične najavo. Ťažko povedať, či pravidlá správania umožňujú na tomto mieste ochkanie, vy však iba decentne opakujete slovíčko „bjútifl“. Kresliareň kráľovnej, Červený salón, jedáleň, Modrá kresliareň... a Ballroom postavená za čias kráľovnej Victorie ako najväčšia miestnosť v Londýne. Všetky sa využívajú na prijímanie návštev. Sú v nich obrazy Rembrandta, Rubensa či Canaletta, sochy Canovu. Monumentálny je najmä obraz korunovácie Victorie, ktorá bola 28. júna 1838 vo Westminsterskom opátstve. Dielo sa nachádza vo Východnej Galérii.
O 16.10 sa vaša prehliadka končí. Medzitým s trémou vchádzajú do Paláca deti, ktoré budú ocenené zlatým Modrým Petrom. Sú štyri, každé z rôznych častí Spojeného kráľovstva. Škótsky chlapček má na sebe tradičný kroj. Pracovníci protokolu deťom vysvetľujú, ako sa majú správať pred kráľovnou. Najmä tri dievčatká sú vyjavené, je im nevoľno, vytriešťajú oči. Presne o 16.30 vchádza do sály kráľovná v bledozelených šatách s čiernou kabelkou v ruke. Kráča sama. Milo sa usmieva a každému dieťaťu pripne zlaté vyznamenanie, pričom s ním aj jeho rodičom prehodí pár viet. Tak napríklad 12-ročný Connor Newlands zo Škótska, jedno z prítomných detí, zachránil svoju topiacu sa sestru. Iné pomáhajú svojim ťažko chorým rodičom, organizujú na ich liečbu finančné zbierky s výnosom viac ako 20-tisíc libier. V miestnosti je prítmie, zvuky sú tlmené. Služobníctvo na strieborných podnosoch nosí čaj s mliekom a jednoduché koláče s ovocím. Kráľovná čo-to prehodí aj s pracovníkmi BBC. O 17.00 miestnosť sama opustí. Ostatní ju smú nasledovať, až keď odkráča za roh chodby. Predtým by to bolo neslušné.

.budúci lídri
Ako sedemročný chlapec poslal Modrému Petrovi svoj darček aj dnešný britský veľvyslanec na Slovensku Michael Roberts. Išlo o postavičku z obľúbeného seriálu Doktor Who, ktorú sám vyrobil. „Žiaľ, nikdy som nevyhral zlatého, iba strieborného Modrého Petra. A toho neodovzdáva osobne kráľovná,“ smeje sa Roberts, ktorý v minulosti ako britský diplomat v Turecku pripravil dve návštevy princa Charlesa. Kráľovná je však kráľovná.
A práve prepojenie sveta detí so svetom dospelých počas jej stretnutia s veteránmi a Sirom Nicholasom Wintonon na Devíne bolo nepochybne jedným z vrcholov návštevy Alžbety II. V jednej časti miestnosti tamojšieho hotela sa zišli niektorí z posledných žijúcich veteránov, Sir Winton a tri  z „jeho“ 669 detí, ktorým zachránil život. V zábere mnohých kamier a fotoaparátov sa tam z neznámych dôvodov pohyboval aj Fedor Flašík. Medzitým na opačnej strane tej istej miestnosti žiaci viacerých slovenských a britských škôl pracovali spoločne na projekte Dreams and Teams. Jeho cieľom je už štyri roky rozvíjať líderské schopnosti u mladých ľudí. Znie to trochu všeobecne, avšak vysoko humanistický obsah mu aktuálne dalo to, že školáci nakrúcali na video rozhovory s veteránmi 2. svetovej vojny. Materiál potom zostrihajú a uložia na internetovú stránku tak, aby mohol slúžiť aj pre iné školy na Slovensku. Pôjde o unikátnu pomôcku výučby dejepisu. Navyše s mimoriadnym bonusom v podobe kráľovnej, ktorá sa o projekt živo zaujímala.
„Témou pre týchto školákov boli tentoraz historické vzťahy a prepojenia medzi Britániou a Slovenskom. Projekt pre nich znamená, že sa nepoflakujú kdesi po sídlisku, nehodia po príchode zo školy tašku na zem a nesadnú si za počítač, ale venujú sa niečomu zmysluplnému, komunikujú so svojimi britskými rovesníkmi,“ vraví Jana Riečanská z Britisch Council.

.kráľovná, PC a iPod
Dvojdňová návšteva britskej panovníčky znamenala pre 82-ročnú dámu natoľko nabitý a doslova na sekundy rozpočítaný program, aký azda doteraz neabsolvovala nijaká návšteva na Slovensku. Výnimočný bol však jej zápal, s akým sa o všetko okolo seba živo zaujímala. Na očiach, na výraze jej tváre bolo jasne vidieť, že najmä s deťmi a veteránmi nejde iba o zdvorilostné frázy. Samozrejme, pochybovačná otázka, do akej miery môže panovníčka, napriek svojej empatii, spoznať Slovensko a Slovákov na základe letmých očných kontaktov s verejnosťou, ktorá na ňu máva spoza ohrady či na základe dvoch-troch zdvorilých viet, ktoré si s ňou osoby, touto výsadou poctené, môžu zdvorilo vymeniť, je oprávnená. Mnohé body programu boli tak trochu potemkinovskou dedinou, divadielkom zahratým s predstieranou spontánnosťou. Ale môže to byť inak?
Kráľovná sa s miernym oneskorením presúvala vo svojom čiernom terénnom Range Roveri (ide o tradičnú britskú značku áut, ktorú však nedávno kúpili Indovia). Dostala okrem iného lokše, fujaru, videla rezbárov s črpákmi či umeleckých kováčov. Plebejské? Možno, ale úmerné miestu a našej histórii. Na okamih sa kráľovná na námestí v Spišskej Sobote pristavila pri rómskom hudobnom súbore a fotograf Tibor Huszár jej mohol odovzdať svoju novú knihu Cigáni. Keď si ju niekedy doma pri kozube otvorí, možno plastickejšie pochopí, akú krajinu vlastne navštívila. Vďaka denným médiám, ktoré preukázali, zrejme z úcty voči nej, až prekvapujúcu striedmosť, sme boli v predstihu „zásobovaní“ obrovským množstvom detailov o panovníčke a jej blízkych. Kto tie články a správy sledoval pozorne, musel nadobudnúť pocit, že aj ona je iba človek modernej doby. Na stav sveta už majú zásadný vplyv skôr iní, dočasnejšie významní politici podliehajúci na rozdiel od nej náladám voličov, no ani ona nepôsobí celkom ako postava z klasického románu. S vnukmi si vymieňa e-maily, na cestách rada trávi čas počúvaním hudby cez iPod, všade so sebou nosí obľúbené ovocné keksy….
Vtipné a milé bolo ešte čosi iné. Keď ju na Hrebienku vo Vysokých Tatrách sprevádzali horskí vodcovia v tradičnom historickom oblečení, na okamih sa otvorila inak zatiahnutá obloha a rozjasnilo sa, takže panovníčka mohla zhliadnuť hrebene hôr. Keď odišla, mraky sa opäť zatiahli. Akoby si Stvoriteľ s úľavou povedal: „Tak, a to by sme mali“.

.andrej Bán
Žádné komentáře
 
V prípade ak sa na stránke nachádzajú články, fotky, ktoré podliehajú autorským právam, prosím, oboznámte ma s tým na adrese modrejsmoula@azet.sk.Autor sa zrieka zodpovednosti za akýkoľvek právny postih z dôvodu obmedzenia a neoprávneného šírenia autorských práv, bez predchádzajúceho upozornenia.Zmyslom tejto stránky nie je protiprávne konanie, stránka slúži výhradne na súkromné účely.